Príbeh o Ele Strele

Ela Strela

Vysoko v horách, kde na ich úpätí prišlo každé ráno slnko s jeho usmievavými lúčmi, ktorými počas dňa žiarilo tak silno, že ľudia žijúci na tomto mieste sa ukrývali tam, kde sa objavoval ten najväčší tieň, bývalo dievča menom Ela. Všetkým bola známa pod prezývkou Strela. Vždy, keď prechádzala okolo obyvateľov, tak nebolo počuť nič iné iba pokriky ľudí: „Pozrite, zase ide Ela Strela! Ela Strela! Uteká ako zbláznená!" Ela tieto pokriky ľudí ani nestihla zaregistrovať. Jej záľubou bolo tak rýchle utekanie, až sa za ňou zem prášila. Niektorí dokonca hovoria, že Ela je tak rýchla, že by dokázala utiecť aj Gepardovi, ktorý sa rúti neuveriteľnou rýchlosťou stodvadsať kilometrov za hodinu!

Elini rodičia z toho neboli príliš nadšení. V horách, v ktorých bývali bolo veľmi veľa nebezpečných nástrah. Na zemi boli rozhádzané konáre, kamene a predsa žili vysoko, v podstate na skalách. Čo by sa len stalo, keby Ela neodhadla svoju rýchlosť a zošmykla sa dole? „Ah!" Zľakli sa rodičia.

Vždy, každé, každučičké ráno si rodičia s Elou sadli a začali jej dohovárať:

„Elka, keď pôjdeš dnes do školy, prosím, kráčaj. Kráčaj pokojne. Mohla by si prestať toľko utekať. Vieš... my sa o teba bojíme. Čo ak sa ti niečo stane?"

Na to Ela pokojne zareagovala: „Ale mamiiii... ale ociiiii.... nemusíte sa o mňa báť! Veď ja som predsa Ela Strela! Tak rýchla, že žiadne nebezpečenstvo ma nedoženie!" oznámila to s pokojom vo svojom hlase a pousmiala sa.

„Ela! Čo nevieš, že v horách sú aj nebezpečné zvieratá? Čo ak niektoré z nich tvoj beh vyprovokuje a rozbehne sa za tebou! Veď vieš, že zvieratá, taký vlk môže byť veľmi rýchly!"

Strela Ela sa nenechala znechutiť rečami svojich rodičov a len dodala: „Skutočne sa o mňa nemusíte báť!"

Ustráchaní rodičia sa rozlúčili s Elkou a tá začala ihneď utekať do školy. Utekala opäť tak rýchlo, že jej krásne dlhé vlasy pripomínali raketový pohon a samotný beh by mohol slúžiť ako energia do veterného mlynu. Pravdou bolo, že Ela poznala cestu veľmi dobre a preto vedela, že jej nič nehrozí. I to bol dôvod prečo uistila svojich rodičov, aby sa o ňu zbytočne nebáli. Noc predtým sa však stalo niečo o čom ešte nikto z obyvateľov v horách nevedel. Po ceste, ktorou Ela Strela behávala sa presúvalo stádo sŕn a jeleňov.

Ich krásnymi ladnými skokmi pozmenili dobre známu cestu. Na ceste bolo veľa hrbolcov, taktiež sa na nej objavilo niekoľko nových konárov, veľkých i malých, suchá hlina, ktorá bola veľmi šmykľavá a nechýbali ani nové prekážajúce kamienky.

Ako si tak Ela utekala svojou bežnou rýchlosťou, zrazu zacítila divný pocit. Jej vnútro jej radilo, aby spomalila, avšak hrdosť a pýcha jej to nedovolili. Ela sa tak rozhodla ešte viac zrýchliť svoje tempo. A vtedy sa to stalo... Ela sa na novej ceste potkla o prekážky, ktoré boli pre ňu neznáme. Veľké nešťastie. Potkla sa tak, že sa zošmykla z okraju skaly a spadla na malý výbežok, ktorý viedol do jaskyne v horách. Chvíľu bola v bezvedomí. Hneď ako sa zobudila hlasno zakričala: „Au!!!" Mala zlomenú nohu a zľakla sa pretože na svojej ľavej ruke videli stopy krvi. Nevedela, čo má robiť. Bola uväznená na malom výbežku, so zlomenou nohou a veľkou bolesťou. Nemala si ako zavolať pomoc. Ležala tam dlhšiu dobu a celý čas uvažovala o tom ako mala počúvať svojich rodičov, ktorí jej dobre radili, aby bola opatrná. „Teraz už je neskoro," povzdychla si Ela. V tom začula kroky vychádzajúce z jaskyne. Videla obrys mohutnej postavy. Pristúpil k nej a hlbokým a temným hlasom povedal: „Kto si a čo robíš pri mojej jaskyni... nie si tu vítaná..."

Ela zdesene zareagovala: „Ja... ja... ja som Ela Strela. Spadla som zo skaly lebo som utekala. Utekala som tak rýchlo, že som si nevšimla, čo mi stálo v ceste!"

„Hahahahaha!" zasmial sa tajomný hlas... "takže ty si tá slávna Ela Strela z hôr. Vedel som, že tento deň príde."

„Čože? Ako ste to mohli vedieť?" vyzvedala.

„Som veštec. Viem všetko. Teraz ti niečo poviem, pozorne počúvaj..."

„Počúvam," zvedavo poznamenala Ela.

„Mám tu takýto špeciálny lekvár. Tento lekvár ti vylieči všetky rany a na chvíľu ti dá takú silu, aby si dokázala vyliezť tieto vysoké skaly. Lenže..."

„Lenže čo? Prosím, dajte mi to!!!"

„Lenže už nebudeš nikdy tak behať. Už nebudeš nikdy tak rýchla."

„To nevadí! Prosím, dajte mi to. Musím sa vyliečiť. Mala som počúvať mojich rodičov... už nechcem takto rýchlo behať!"

„A nebude ti to chýbať?" spytoval sa veštec.

„No... áno, máte pravdu... asi bude...lenže dôležitejšie pre mňa je, aby som bola v bezpečí."

„Tak teda dobre... tu máš...tu máš Ela Strela... vylieč sa a povedz všetkým, čo si sa tu dnes naučila..."

Reflexia k príbehu:

1. Prečo mala Ela prezývku Strela?

2. Pred čím varovali rodičia Elu?

3. Čo sa stalo Ele, keď utekala do školy?

4. Čo sa mohla Ela naučiť zo situácie, ktorá sa jej stala?