Príbeh o voľbe

Starec a deva

Život nám prináša veľmi veľké množstvo príležitostí a je len na nás, ako sa s takým kvantom možností vysporiadame. Musíme však myslieť na to, že každé jedno rozhodnutie, ktoré učiníme nás vedie k ďalším a ďalším voľbám v živote, ktorým musíme čeliť. Zjednodušene môžeme teda povedať, že život je o voľbách a naše voľby určujú smerovanie nášho života. Pýtate sa ako? Spomenieme si príbeh o voľbe, ktorá spôsobila niečo, čomu už sám starec neveril...

Starec, kedysi žijúci v rušnom meste sa rozhodol presťahovať ďaleko od ľudí do hôr. V horách si užíval svoj pokoj a prírodu. Pociťoval však v sebe veľký pocit prázdnoty. Tento pocit nebol ničím iný než ten, ktorý ho prevádzal i v rušnom meste, v ktorom kedysi žil. Dôvodom tejto prázdnoty bolo chýbajúce dobro, láskavosť, či srdečnosť ľudí. Dennodenne, hľadiac z okna videl ako ľudia bezducho prechádzajú ulicami mesta. Starec cítil prázdno v ich duši, a to vyvolalo pocit smútku a prázdna i v ňom. Aj keď sa usiloval o zmenu, nikam to nesmerovalo. Prestal veriť v dobro ľudí. Nedokázal sa pozerať na to, akými sa stali - žijúce bytosti so srdcom, no v skutočnosti, bez neho. Cítil, že musí odísť. Nedokázal hľadieť na prázdne, ulicami chodiace schránky. Bezduchosť ľudí ho prinútila učiniť voľbu, ktorá mu mala pomôcť. Starec sa však mýlil. I keď nemal na očiach bezduchých ľudí, nedokázal na to zabudnúť. Mysľou mu pobehovali spomienky na osoby, ktoré stratili to najdôležitejšie - svoju ľudskosť. Uvažoval nad tým dokola, dokola, až mal pocit, že sa z toho čoskoro zblázni. Trápilo ho, že ľudia už nie sú tak dobrosrdečnými ako kedysi. Prestal veriť v ľudí, prestal veriť v dobro... starec zažil veľké sklamanie. Sklamanie, ktoré ho donútilo zamyslieť sa nad ďalšou voľbou. Uchovával v sebe nádej, že sa ľudia dokážu zmeniť a preto hľadal spôsoby ako im vždy dať novú a novú šancu. Dochádzali mu však sily... Jedného dňa sa rozhodol, že každý mesiac, v rovnaký deň, až do konca svojho života sa vyberie z hôr späť do rušného mesta v nádeji, že pocíti zmenu, v ktorú tak silno dúfal. Ak by tomu tak bolo, starec by umrel s pokojom v duši a vedomím, že ľudstvo v sebe i naďalej ukrýva dobro, ktoré je jeho srdcu blízke. Ako tak čas plynul, starec ľutoval voľbu, ktorú učinil. Vyvolávala v ňom stále len väčšie a väčšie sklamanie. Mesiac po mesiaci, v rovnaký deň sa vracal do mesta, no stále nespozoroval zmenu, ktorú tak márne vyhľadával. 

Bez síl a bez chuti ďalej pokračovať v hľadaní dobra si sám pre seba zamrmral: „Dnes...dnes to skúsim posledný krát. Poslednýkrát navštívim mesto. Dám tomu ešte jednu šancu. Už teraz však viem, že odídem sklamaný..."

Starec sa teda vybral do mesta hľadať stratenú dobrosrdečnosť ľudí. Vyrazil ihneď zrána a bežne sa vracal späť až k večeru. Chcel dať šancu celému dňu, pretože v kútiku duše stále veril, že sa veci môžu zmeniť. Po celé mesiace sa mu to však ani raz nevyplatilo... Dnešný deň bol však iný. Starec si sadol na lavičku a premýšľajúc sledoval okolie v parku. Zamyslený si ani neuvedomil, že pred ním stojí dievčina, ktorá na neho nečinne hľadí. Starec si dievčinu nevšímal, pretože vedel, že určite v neje neexistuje dobro a jediný dôvod prečo na neho hľadí je ten, aby sa mu posmievala aký je šedivý, vráskavý a starý.

Deva si však po chvíli k nemu prisadla a s nevinným tónom hlasu začala rozprávať:

„Dobrý deň, pane. Odkiaľ ste?"

Prekvapený, už utrápený starec iba nevrlo odpovedal: „Z hôr. Som z hôr."

Dievčina netajila svoje potešenie z jeho odpovede, no ten stále v sebe uchovával nechuť sa ďalej rozprávať. Nádej, ktorú strácal mu vzala i kúsok jeho dobra.

„Vážne? Ste z hôr?" reagovala dievčina.

„To je úžasné, pretože ja milujem hory!"

Starec, znechutený doterajšími skúsenosťami len pohŕdavo odvrkol: „Ja tam proste len bývam... nemám k nim žiaden vzťah... Je to len môj domov."

Rozhovor medzi starcom a dievčinou už nikam neviedol. Dievčina to vycítila a tak sa len slušne rozlúčila: „Prajem Vám teda krásny deň! Tak krásny aký môžete zažiť len v horách! Majte sa!"

Starcove kútiky úst sa pomaly blížili k úsmevu. Sám bol z toho prekvapený. V duchu si kládol otázku, či predsa nastal deň, kedy opäť objavil dobro, ktoré mu tak chýbalo. Nechcel tomu ešte veriť. Už sa stmievalo a tak sa starec pomaly vybral na stanicu, aby sa mohol dostať späť do svojej chatky v horách. Popri tom ako kráčal si nemohol nevšimnúť, že rovnakou cestou kráča i deva, ktorá sa mu prihovorila v parku. Zo začiatku tomu nevenoval veľkú pozornosť. Jednalo sa len o zhodu náhod. Ale i takáto náhoda môže smerovať k niečomu veľkolepému. To však starec ešte netušil, čo všetko dokáže osud alebo životná voľba zariadiť. Ako tak stál v uličke pre cestujúcich zamýšľal sa nad krátkym stretnutím, ktoré sa udialo v parku. Unesený myšlienkami si ani neuvedomil, že dievčina, ktorá sa k nemu prihovorila je v rovnakom vlaku ako on. Nič netušiaci starec, len tak si stojac v uličke, zrazu zbadal niečo pre neho už neuveriteľné.

- Dievčina sa postavila zo svojho miesta a predierajúc sa cez húfu ľudí v uličke pristúpila k staršej pani: „Teta, poďte si sadnúť. Len poďte. Ja vám s radosťou pomôžem sa dostať k voľnému miestu."

Čin, na ktorý starec tak dlho čakal nakoniec prišiel. Znenazdajky. V jeho posledný deň, v ktorom sa rozhodol, že už viac nebude v sebe uchovávať nádej, že dobro existuje. Neznáma deva ukázala starcovi cestu. Cestu, ktorou už sám nevládal kráčať.

Po chvíli si dievčina všimla zamysleného starca v uličke, neváhala ani sekundu a šla ho pozdraviť:

„Dobrý deň pane! Tak sa opäť vidíme. Aká to je pekná náhoda, všakže?" spýtala sa.

„Veru, musím povedať, že skutočne pekná," odpovedal starec s úsmevom na tvári.

- „Vieš, predtým, než som ťa stretol sa udialo veľa vecí, ktoré ma zmenili a prinútili premýšľať nad tým, či dobro v našom mestečku existuje. V dnešný deň, kedy som to chcel všetko vzdať si sa zjavila ty... ako anjel, ktorý mi má opäť priniesť nádej. A to sa ti skutočne podarilo."

Deva sa len usmiala a dodala: „Pane, ani neviete aká som rada, že mi toto vravíte. Síce som mladá, ale rovnako som sa kedysi trápila nad tým, čo sa deje okolo mňa. A viete na čo som prišla? Ak chceme vidieť zmenu vôkol nás, tak sa musíme zmeniť hlavne my. Chýbalo mi dobro zo strany druhých ľudí, ale to neznamená, že ja mám na dobro zanevrieť, pane!"

Slová dievčiny starca veľmi prekvapili. Toľká múdrosť, ktorá z nej vyžarovala ho prinútili premýšľať nad jej slovami...

Uvedomil si, že tak ako učinil voľbu on - neveriť v dobro ľudí a zanevrieť na nich - učinila voľbu i deva - rozhodla sa konať dobro, aby ho rozosievala ďalej. A veru, podarilo sa jej to.

Rovnaká situácia a dve odlišné voľby... jedna prináša radosť, druhá prinášala smútok.

Starec sa zamyslel nad tým koľkým ľuďom už takto dievčina mohla zmeniť pohľad na to čo sa deje vôkol nich. Rozhodol sa učiniť novú voľbu - voľba, ktorá bude všetkým pomáhať.

„Každá voľba v našom živote má význam,
každá voľba nás smeruje k niečomu novému,
a to kúzelné na tom je, že nikdy nevieme,
či nás to smeruje k niečomu dobrému, alebo zlému. Nikdy nepoznáme čas a moment, kedy nám voľba, ktorú sme učinili ukáže jej následky...
Jedno však vieme s istotou...smeruje nás k skúsenostiam,
ktoré nám odovzdajú potrebné znalosti,
znalosti pre náš rozvoj, pre rozvoj našej osobnosti,
a potom zistíme, že i keď sa stalo niečo zlé,
tak to predsa v sebe ukrýva niečo hodnotné."

Reflexia k príbehu:

1. Prečo bol starec smutný?

2. Aké voľby učinil starec v príbehu?

3. Ako mohol pôsobiť starec na svoje okolie? Prečo?

4. Ako mohla pôsobiť dievčina na svoje okolie? Prečo?

5. Akú voľbu učinil starec na konci príbehu?

6. Čo môžeme chápať pod pojmom životná voľba?